Zbierka básní KÚSOK OD NEBA je druhá zbierka poetky Henny Fiebigovej-Sivákovej, ktorá vyšla vo vydavateľstve LÚČ. (Prvá zbierka má názov VŠADE ŤA VIDÍM.)
Autorkine básne boli písané srdcom, preto ich je potrebné aj takto čítať a možno ukážu cestu a smer v niektorých momentoch života aj Vám.
Epilóg od Pavla Prikryla: Pirátka snov
Na začiatku i na konci dobrej poézie je ticho. Ticho básnika pred básňou a ticho čitateľa po básni. A v tom tichu hovorí Krása. Ako v modlitbe.
Modlitba a báseň. Dve múdre tiché sestry, ako píše básnik, jedna druhú vedie / až k slovkám odpovede. Príbuznosť medzi náboženským cítením a básnickou inšpiráciou je zrejmá. Francúzsky jezuita Léonce de Grandmaison (1868 – 1927) dokonca žiadal od poézie, aby prispela k lepšiemu chápaniu duchovnej dynamiky. A jeho spolubrat Henri Bremond (1865 – 1933) dodáva: „U dokonalého básnika básnická skúsenosť má úsilie zjednotiť sa v modlitbe, ale sa nezjednocuje; v nás pôsobením básnika sa ľahko zjednotí. Je to zvláštna a paradoxná povaha poézie: modlitba, ktorá sa nemodlí, ale núti k modlitbe.“
Poézia Henny Fiebigovej-Sivákovej možno nie každého čitateľa „núti k modlitbe“, určite ho však vedie o nej vážne uvažovať. Ťažko totiž určiť, či jej tvorba je modlitba v básni alebo báseň v modlitbe. Napokon – je dôležité distingvovať medzi týmito sestrami, najmä keď autorka bremondovsky prevracia perspektívu a namiesto aby objasňovala mystickú skúsenosť prostredníctvom básnickej skúsenosti, požaduje od tej prvej, aby jej odhalila pravú povahu druhej? „Je vecou mystika objasňovať básnika,“ tvrdí H. Bremond.
A preto čitateľ, ktorý by chcel v poézii Henny Fiebigovej-Sivákovej hľadať úžasné básnické figúry, metafory, symboly či, nebodaj, „lexikálnu“ revolúciu, nielenže bude sklamaný, ale v konečnom dôsledku sa ochudobní. Marta, ako Henny Fiebigová-Siváková podpisovala svoje básne v časopise Rozvoj, sa totiž nestavia do pózy technika verša, ktorý ovláda svoje remeslo, ale až prekvapivo úprimne otvára svoju dušu a vpúšťa čitateľa do svojho hlbokého vnútra. A to, či sa to formalistickým kritikom poézie páči alebo nie, obohacuje. Ukazuje nielen hlbokú vieru v Boha a úžasnú dôveru v Pannu Máriu, ale aj zápas o vieru, bolesti, sklamania, skrátka vnútorne obnaženú poetku, ktorej verše sú modlitbou. Nie umelou, vyčačkanou páčivými slovami, ale úprimnou výpoveďou Božieho dieťaťa, naplnením Ježišovej podmienky: Ak nebudete ako deti (pozri Mt 18, 3). A práve v tejto jednoduchosti je nielen čaro, ale aj sila poézie Henny Fiebigovej-Sivákovej.
Už ako študentka Učiteľského ústavu v Trnave svojimi krehkými, do lyrického smútku ponorenými veršami, zaujala Rudolfa Dilonga, ktorý jej napísal: „Čo Vám chcem povedať, to je, aby ste písali z duše ženy, to musí uľpieť na každom slove.“ Slová františkánskeho básnika si zobrala k srdcu. Svoje ženské, citlivé a čisté vnímanie sveta preniesla do veršov do takej miery, že ju jej priateľ Janko Silan, ktorý spolu s Pavlom Ušákom Olivom a Mikulášom Šprincom založili skupinu Piráti krásy, nazval pirátkou snov. Určite to však nebolo kvôli nejakému rojčeniu či od života odtrhnutému sneniu. Pavol Ušák Oliva na Silanovu otázku, prečo sa o autorku veršov zaujíma, napísal: „Mám rád krásu a milujem najmä duše, ktoré vedia krásu tvoriť.“ Jej pirátstvo snov vystihol a v Rozvoji publikoval ďalší básnik slovenskej katolíckej moderny Ján Milov: „Veľké nádeje vkladám do úprimnej duše tejto nežnej poetky. Katolícky svet nájde v jej umení ušľachtilé ruže, ktoré svojou útešnou vôňou rozoženú prázdne smútky na ceste k Bohu. Sú to znaky správneho poslania poetky. Prajem jej veľa požehnania na umeleckej púti.“
Údel ženy, matky, manželky i starkej, no predovšetkým hlboko veriacej katolíčky uľpieva na každom slove veršov Henny Fiebigovej-Sivákovej. Sú krehké, poeticky hravé a plné emócií a netreba sa na ne pozerať len z intelektuálneho či formálneho veršotepeckého hľadiska. Treba zatiahnuť na hlbinu (pozri Lk 5, 4) – a človeka zrazu začne priťahovať Božia výšina a spolu s básnikom sa stáva nedokonalým mystikom (H. Bremond). Nuž a vecou mystika je objasňovať básnika. Modlitba a poézia sú totiž dva hlasy patriace do toho istého jazyka, do jazyka, ktorý má schopnosť sklenúť oblúk styku s hlbokou vnútornou skúsenosťou, inak nedosiahnuteľnou. A zrazu sa báseň mení na modlitbu a modlitba na báseň. A obe prechádzajú do ticha. Do ticha pred modlitbou a do ticha po básni.
Pavol Prikryl
Portrét: Henny Fiebigová-Siváková (1917 – 2016), pseudonymy Henny, Marta, Marta Žárska, Mila Horská, teta Marta, jedna z najtalentovanejších predstaviteliek slovenskej katolíckej moderny.
Narodila sa 2. februára 1917 v Budapešti v rodine kníhkupca. Základnú a strednú školu navštevovala v Trnave, kde roku 1936 ukončila učiteľský ústav. Ako učiteľka a vychovávateľka pôsobila v Trnave, v Stráži pri Čope (teraz Ukrajina), v Ruskovciach (okres Michalovce), v Malom Bábe (teraz súčasť obce Báb) a v bratislavskom Ústave pre telesne postihnutú mládež. Svoje verše v 30. a 40. rokoch publikovala v časopisoch Rozvoj, Prameň, Elán, Slovenské pohľady, Slovenský hlas, Živena a Nová žena. Niekoľko básní jej vyšlo v antológii Z mladej ženskej poézie (1940). Je aj autorkou dvoch publikácií pre deti Hanka, malá gazdinka a Veliké a maličké pri koze a kravičke (asi z rokov 1936 – 1937). Báseň pre deti Mikuláš zhudobnil Mikuláš Schneider-Trnavský, ktorý bol štyri roky jej profesorom. Od roku 1970 uverejňovala básne v Katolíckych novinách. Ako 85-ročná vydala svoju prvú a doteraz jedinú zbierku poézie Všade Ťa vidím (Lúč 2002), ktorá je výberom z jej básnickej tvorby, najmä mariánskej. Literárna vedkyňa doc. Andrea Bokníková ju zaradila medzi zabudnuté poetky 20. storočia. Ako členku katolíckej moderny ju v diele Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny (Lúč, 2002) ju spomína aj literárny vedec prof. Július Pašteka.
