Matka Elvíra: V živote stojí na nohách ten, kto sa naučí kľačať.
V júli 1983 v jednom opustenom dome na kopci v Saluzze rehoľná sestra Rita Petrozziová, dnes známa ako Mama Elvíra, založila Komunitu CENACOLO. Na dvere Komunity začali klopať mnohí mladí: stratení, opustení, bez nádeje, narkomani, ktorí hľadali miesto a pomoc, kde by mohli začať nový život. Malé semienko, ktoré vyklíčilo v Saluzze, v priebehu rokov rastie a stále sa rozrastá. Dnes pôsobí vo viac ako 60 domoch na celom svete.
Členovia komunity žijú jednoduchým spôsobom života rodinného typu, ktorý pozostáva zo spoznávania sily modlitby, práce prežívanej ako dar, pravdivých priateľstiev, obiet a radosti slúžiť. Komunita nie je liečebňa, ale škola života.
ÚRYVOK Z KNIHY
Začni počítať...
Francesco sa po istom čase, ktorý strávil v našej komunite, vrátil domov, aby si vyskúšal život s rodinou. Skúška, návrat domov po tom, čo človek prejde istú časť cesty, je pre mladých, ktorí prišli do komunity Cenacolo s prosbou, aby im tu pomohli „vstať z mŕtvych“, vždy veľmi dôležitým okamihom. Obnoviť sa musia aj rodinné vzťahy, ktoré často zanechali v srdciach hlboké rany, a skúška slúži práve na toto.
Preto som Francescovi prv než odišiel povedala to, čo vždy radím chlapcom a dievčatám, ktorí sú zranení najmä vo vzťahu s otcom:
„Choď domov – vravievam im – a keď z diaľky uvidíš svojho otca, utekaj, utekaj mu v ústrety. Potom sa mu vrhni do náručia a objím ho, mocne ho objím. A kým ho budeš objímať, počítaj, nepusti ho. Počítaj až do sedem. Jeden... dva... tri... štyri... päť... šesť... sedem... Uvidíš, že po pár sekundách sa pokúsi odtrhnúť sa od teba, ale ty ho stisni ešte mocnejšie. Po týchto siedmich sekundách ho pusti a pozri sa mu do očí. Tvoj otec bude plakať. Ty budeš plakať. Všetci budú plakať. A ty znovu urobíš z toho človeka otca.“
Počas tých siedmich sekúnd sa človek zastaví, vybavia sa mu spomienky na to, čo prežil a najmä, spomenie si na pochybenia z minulosti. Znovu objíme vlastnú minulosť, vlastné korene, vlastnú zem. Toto gesto prenikne do srdca, do útrob a roztopí aj to najtvrdšie srdce. Jeho plodom je pokoj, ktorý sa rodí z odpustenia.
Francesco mi po svojom návrate nadšený povedal tak ako mnohí: „Elvíra, keď som uvidel môjho otca prichádzať, povedal som si: „Francesco, ak nepôjdeš teraz, nepôjdeš nikdy.“ Zhlboka som sa nadýchol, rozbehol som sa a mocne som ho objal. Nepovolil som, keď sa chcel odo mňa odtrhnúť, v duchu som počítal do sedem a silno som ho stískal... obaja sme plakali ako malé deti a navzájom si odpustili.“
Francesco je jedným z mnohých chlapcov, ktorí pocítili silu objatia milosrdenstva.
Mnohí mladí, ktorí v týchto rokoch zaklopali na brány komunity v rôznych kútoch sveta, to dobre poznajú a mnohí z nich sa rukou dotkli slobody, ktorá sa zrodila v ich srdciach z tohto objatia. Radím im to, lebo aj ja som to zažila: stretnutie s Bohom mi pomohlo objať môj biedny život, moju zranenú minulosť, oslobodilo ma od hanby za slabosť môjho otca, obdarilo ma slobodou, pokojom a radosťou
