Na Rádiu Lumen čítali na pokračovanie knihu Tajomná radosť, životopis zakladateľky Kongregácie sestier tešiteliek Božského Srdca Ježišovho Matky Rózy Vůjtechovej. Pre veľký záujem o jej osobu knihu vydávame presne po dvadsiatich rokoch v druhom vydaní.
V životopisnom románe, z pera sestry tešiteľky Františky Sebíňovej, sa dočítame o hrdinskom, láskyplnom napredovaní v čnostiach sestry Rózy v službe tým najbiednejším a o začiatkoch rehoľného spoločenstva tešiteliek i o ich osudoch počas oboch svetových vojen. Kniha obsahuje obrazovú prílohu.
Ukážka z knihy Tajomná radosť z kapitoly Sen sa začína uskutočňovať
Odvtedy, ako začala pracovať medzi chudobnými, nadobudol jej sen reálnejšiu podobu. Už niekoľko týždňov sa zaoberala myšlienkou založiť novú rehoľnú spoločnosť, ktorá by sa venovala ošetrovaniu chudobných. Keď jej to prišlo na um prvýkrát, až sa tej myšlienky zľakla. Niečo také sa jej zdalo úplne nemožné, napriek tomu jej to však neschádzalo z mysle. Vnútorný hlas ju presviedčal, že to je cesta, ktorou sa bude ďalej uberať, a uisťoval ju, že sa nemusí obávať svojej slabosti, veď On bude s ňou, bude to jeho dielo. Keď na to myslela, od vzrušenia sa jej rozbúšilo srdce. Nová rehoľa! Taká, akú nosí v srdci už toľké roky. Nebolo to teda zbytočné trýznenie nesplniteľnou túžbou. V duchu si už vedela predstaviť sestry. Jednoduché, chudobné, neľakajúce sa nijakej obety. Videla ich, ako sa skláňajú nad chorými spaľované túžbou získať ich duše pre Boha. Nemyslia na seba, celé ich vnútro pohltila starosť o niečo, čo ich presahuje. Bude ich spájať jeden duch, jeden úmysel: Všetko na jeho potechu, na zmier za urážky, ktorých sa voči jeho láske dopúšťa svet.
Sestra Róza cítila, že je pozvaná k úžasnému dobrodružstvu, k veľkému dielu, ktoré má obohatiť Cirkev a pomôcť k spáse mnohým ľuďom. Predvídala, že to bude vykúpené veľkým utrpením. Všetko veľké sa rodí z bolesti. Vedela si predstaviť reakcie predstavených a spolusestier. Určite sa nájdu neprajníci, ktorí všetko otrávia intrigami a závisťou. Prekážok bude isto veľa. Napriek tomu radosť v nej bola silnejšia ako obavy. Pozorovala, ako podivuhodne sa dielo začína uskutočňovať. Veď či to bola náhoda, že sa dostala sem do Brna a ešte do blízkosti otca biskupa, ktorému sa chcela zveriť so svojimi plánmi? Hoci sa mu o tom ešte ani nezmienila, mala akúsi zvláštnu istotu, že ju pochopí a bude podporovať.
Ďalším oporným stĺpom novej spoločnosti mal byť páter Bernard Šustek, augustinián. Pán jej ho jasne ukázal. Stretla ho na vlakovej stanici hneď v prvý deň po príchode do Brna. Vtedy ho, pravdaže, nepoznala, len si všimla, že je kňaz. Vysoký, vychudnutý, asketický typ s prísnym, ba zdalo sa že až povýšeneckým, výrazom v tvári. ,Aký protivný!' preletelo jej mimovoľne hlavou. Ani si ju nevšimol. Neprešlo veľa času a museli sa znovu stretnúť.
Sestry boromejky chodievali ošetrovať pátrov augustiniánov do ich kláštora, keď to niektorý z nich potreboval. Raz požiadal o sestru ošetrovateľku páter Bernard. Od mladosti bol slabý a chorľavý a namáhavé pastoračné povinnosti mu k zdraviu nepridali. Predstavená bola bezradná. K augustiniánom chodievala vždy staršia, skúsená sestra Františka, ale tá teraz sama ležala s horúčkou. Musela poslať sestru Rózu.
Páter Bernard sa novej ošetrovateľke nepotešil. Na sestru Františku si zvykol a táto nová mu nebola ani trochu sympatická. Všetko mu na nej prekážalo. Jej správanie sa mu videlo neohrabané, veselosť prehnaná. Keby ju nutne nepotreboval, hneď by ju najradšej poslal ta, odkiaľ prišla. Čo vládal, urobil si radšej sám. Sestra Róza cítila jeho odpor k sebe priam fyzicky. ,Pane, ty naozaj chceš, aby som svoje vnútro vyjavila tomuto nepríjemnému, ušomranému človeku?!' zaúpela v duchu. ,Veď by ma najradšej hneď vyhodil, keby mohol.' Vnútorný hlas ju totiž nabádal, aby sa mu zverila so svojou túžbou.
,Dnes to musím skúsiť,' dodávala si odvahy, keď bola u augustiniánov asi šiesty deň. ,Či mi ho Pán Boh jasne neukázal ešte predtým, než som sem vkročila?' Skúsila mu teda opatrne naznačiť svoje plány. Ďaleko nezašla. Páter Bernard takéto ženské výmysly nemal rád. „Sestra, keď chcete plniť Božiu vôľu, tak nevymýšľajte hlúposti, ale prečítajte si radšej stanovy vašej kongregácie. Určite ste ich už dávno nevideli,“ odpovedal nevľúdne. Tým považoval vec za vybavenú a nechcel už o jej túžbach a vnútorných hlasoch ani počuť. Keď o pár dní nazbierala novú odvahu a začala s tým znovu, pochodila tak isto. Bolo to pre ňu ponižujúce, nevedela, ako sa má zachovať, ale nepochybovala, že je to on, ktorý jej bude pri diele najviac pomáhať, preto tak rozhodne navrhla otcovi biskupovi práve jeho meno.
Páter Šustek sa medzitým zotavil. Nič netušiac prijal biskupovo pozvanie a na spolkovú schôdzu prišiel. Otec biskup ho – bez varovania – ustanovil za duchovného správcu spolku a za svojho zástupcu. Pátra Bernarda to prekvapilo, funkciu však prijal. Pastoračných povinností mal aj síce vyše hlavy, ale chudobní, chorí, umierajúci boli jeho srdcovou záležitosťou. Prísne črty jeho vážnej tváre znežneli, keď sa skláňal nad trpiacimi. Oni najviac potrebovali jeho láskavosť a páter to vedel. Keď sprostredkúval v spovedi odpustenie dlhoročným nekajúcim hriešnikom, jeho oči prezrádzali dojatie a úžas nad veľkosťou Božieho milosrdenstva. V úsilí o spásu svojich farníkov sa úplne vyčerpával. Robil veľa, ale bol ochotný robiť ešte viac, oveľa viac ako vládal jeho chatrný organizmus. Preto neváhal prijať novú funkciu. A okrem toho, keď to žiada od neho jeho biskup, akoby to žiadal sám Kristus.
Pravda, keď dával otcovi biskupovi svoj súhlas, netušil, čo sa bude od neho vyžadovať. Prvým nepríjemným prekvapením bola skutočnosť, že bude musieť úzko spolupracovať s tou otravnou sestrou Rózou. Hneď po schôdzi mu odovzdala zoznam mien a adries. To boli niektorí z jej chorých, ktorí potrebovali návštevu kňaza.
Na druhý deň, hneď ako mu to ostatné povinnosti dovolili, sa páter pustil do práce. Najprv ponavštevoval tých, ktorých mená boli v zozname podčiarknuté červenou – tí potrebovali zaopatriť, potom prišiel rad na ostatných.
Sestra Róza mu aj viackrát do týždňa nosila nové adresy zo všetkých možných kútov Brna. Niektorí sa potrebovali vyspovedať, inde zas bolo treba ťažko chorého zosobášiť či pripraviť na prvé sväté prijímanie. Niektoré chudobné páry žili spolu bez sviatosti manželstva len preto, že nemali šaty ani peniaze na poriadnu svadbu. Tých sobášil páter Bernard vo svojom farskom kostole. Vybavoval prijatie odlúčených späť do Cirkvi, sanácie manželstiev a mnoho ďalších vecí.
Chudobní boli svojmu novému pastierovi veľmi vďační. Vedel sa k nim otcovsky znížiť, pochopiť ich trápenia. Nikomu nedal pocítiť, že sa ponáhľa, alebo že sa v ich biednych príbytkoch cíti nepríjemne. Postihnuté alebo choré deti sám nosil na rukách k oltáru, keď mal do ich sŕdc prvý raz zavítať sviatostný Ježiš.
Sestra Róza za neho často ďakovala Bohu. Nikdy neodmietol nijakú jej prosbu. Uvedomovala si však, že taký nával práce nemôže dlho vydržať. Obrátila sa preto na otca biskupa s ďalšou odvážnou prosbou.
„Vaša biskupská milosť!" začala opatrne po jednej spolkovej schôdzi. „Som vám veľmi vďačná, že ste vyhoveli mojej žiadosti. Sám vidíte, ako otec Bernard požehnane pôsobí medzi našimi chudobnými.“ Biskup na ňu skúmavo pozrel. Skúšal uhádnuť, čo asi môže chcieť, keď začína tak zoširoka. „Obávam sa však, že jeho chatrné zdravie dlho nevydrží také množstvo práce.“ Na malý okamih sa odmlčala a vyslala k nebu úpenlivú prosbu. Uvedomila si, že chce naozaj veľa. „Preto vás prosím, aby ste, ak je to len trochu možné, oslobodili pátra Šusteka od povinností vo farnosti, alebo mu aspoň pridelili nejakého pomocníka."
Biskup na ňu začudovane pozrel. V prvom okamihu mal chuť odpovedať jej s hnevom, že dávno vedel, že to bude na Bernarda priveľa, a pokarhať ju, že sa stará do toho, čo nie je jej vec, ale ovládol sa. Neodpovedal hneď. To, čo robí otec Bernard za pomoci sestry Rózy, je splnením jeho dlhoročných túžob. Aj tí najbiednejší z jeho diecézy majú teraz možnosť vďaka týmto dvom nadšencom stretnúť sa so svojím Spasiteľom a zmieriť sa s ním aspoň pred smrťou. Koľkokrát ho predtým prenasledovala myšlienka, že kdesi v zastrčenej diere na okraji mesta možno práve teraz umiera opustený človek bez duchovnej i hmotnej pomoci. ,Nie, páter Bernard musí ostať v tejto službe,' premýšľal biskup. ,Či aj títo úbožiaci nie sú členmi Cirkvi, o ktorých sa má kňaz starať? Možno práve oni sú Božiemu Srdcu najdrahší. Zobrať mu však farnosť? A koho by som tam dal miesto neho!?'
„To sa vám ľahko povie, ctihodná sestra," odpovedal napokon ustarostene. „Momentálne nie je možné ani jedno, ani druhé." Zamyslel sa a hovoril akoby pre seba: „Čo ako rozmýšľam, nemám kňaza na jeho miesto. A oslobodiť ho od povinností v spolku by nebolo múdre. Ťažko by sme našli iného, čo by sa vedel tak venovať našim chudobným. Naozaj ho teraz nemôžem uvoľniť, ale hneď, ako sa mi naskytne prvá príležitosť, to urobím."
Svoj sľub biskup onedlho splnil. Pátra Šusteka odvolal z farnosti a pridelil mu uprázdnené profesorské miesto v alumnáte, kňazskom výchovnom ústave. Nový úrad mu umožnil trochu si odpočinúť a získať viac času na prácu v spolku. So sestrou Rózou sa teraz stretával takmer denne. Prinášala mu stále nové adresy a správy o chorých. On ju zasa posielal tam, kam sám nestihol ísť, alebo kde ešte neboli na návštevu kňaza pripravení a odmietli ho. Niekedy chodili k chorým aj spolu.
Raz ho sestra Róza zavolala k ťažko chorému starcovi, ktorý mohol každú chvíľu umrieť. O kňazovi nechcel ani počuť, preto radšej pátra nechala stáť pred dverami a vošla dnu sama. Keď sa jej zdalo, že sa starému mužovi trochu zlepšila nálada a prišiel vhodný okamih na posvätný útok, opatrne začala: „Starký, sám vidíte, že váš stav je vážny, bolo by dobré, aby ste sa zmierili s Bohom. Nechceli by ste kňaza?" Starec na ňu zachmúrene pozrel. „Nie, nechcel!" odpovedal chrapľavo. „Ale keby sa tu náhle objavil, nevyhodili by ste ho, však?" nevzdávala sa sestra Róza. „Keby tu už bol, tak čo by som ho vyhadzoval," šomral namrzene starec. Vtom sa však už otvorili dvere a vošiel páter Šustek. Stačili dve-tri pátrove prívetivé vety, a starký sa prestal mračiť. Kajúcne sa vyspovedal a zhodil zo seba dlhoročnú ťarchu. Nakoniec bol vďačný, že ho tak okabátili!
Páter Bernard si čoraz väčšmi vážil svoju spoločníčku, vidiac jej veľkú obetavosť a lásku k chorým. Prirodzený odpor, ktorý spočiatku voči nej cítil, sa stratil. Keď sa mu však pokúsila čo len naznačiť svoje túžby, hneď jej dal najavo, že také výmysly neznáša, obrátil rozhovor na chorých a povinnosti, alebo ju jednoducho zo svojej pracovne vypoklonkoval.
,Pane, veď je to tvoje dielo, tak mi, prosím, ukáž, čo odo mňa chceš!' prosila. ,Mám mu o tom hovoriť, či nie? Alebo ešte neprišiel čas?' Pán neodpovedal a neostávalo nič iné, ako trpezlivo čakať.
Chorých pribúdalo a sestra Róza poprosila predstavenú, aby jej dala na pomoc nejakú sestru. Predstavená videla, že prostredníctvom spolku môžu sestry vykonať naozaj veľa dobra, a ochotne jej vyhovela. V spolku začala pracovať mladá, usilovná sestra Anna. Keď nestačili ani ony dve a sestry boromejky nemohli uvoľniť ďalšiu sestru, spolok prijal štyri staršie veriace ženy ako ošetrovateľky. Tie však dlho nevydržali. Už po pár dňoch začali pošomrávať, aká je to ťažká robota. Ošetrovateľskú kariéru ukončili s tým, že „tí nevďační darebáci si ani nezaslúžia, aby sa niekto o nich staral!" Ostala z nich iba jedna, Mária, ktorá sestrám naďalej spoľahlivo pomáhala.
V tomto nevydarenom pokuse sestra Róza videla ďalšie znamenie, že ak má byť o chudobných chorých riadne postarané, musí vzniknúť spoločnosť, ktorá bude mať ich opateru ako poslanie. Usúdila, že teraz je vhodná chvíľa predložiť celý svoj plán otcovi biskupovi a poprosiť ho o pomoc a radu. Už to chcela urobiť niekoľkokrát predtým, ale málokedy sa naskytla vhodná príležitosť na dlhší rozhovor, a keď aj, slová jej akosi uviazli v hrdle a nebola schopná nič povedať. ,Asi bude lepšie, keď to napíšem,' rozmýšľala. ,Tak si to budem môcť poriadne premyslieť.'
Dala sa do písania. Každú voľnú chvíľu venovala tomu, aby podrobne vysvetlila svoj zámer. S tlčúcim srdcom ukladala na papier svoje myšlienky. „... kongregácia bude mať názov Tešiteľky Božského Srdca Ježišovho, sestry chudobných chorých... okrem všeobecného cieľa spoločného všetkým rehoľným rodinám, bude mať ešte zvláštny cieľ: všetky svoje skutky budú sestry konať s tým úmyslom, aby potešili Krista trpiaceho na Olivovej hore, na kríži a vo svätostánku. Bude to vyjadrovať aj ich heslo: ,Všetko na potechu trpiaceho Spasiteľa!' ... Všetky ťažkosti a utrpenia sa budú snažiť znášať ochotne, s odovzdanosťou do Božej vôle, obetovať ich na zmier – čiže spájať ich so Spasiteľovým utrpením, aby tak zadosťučinili Bohu za urážky, ktoré dostáva od zlých kresťanov, aj od zasvätených osôb... Sestry budú žiť v skromnosti a chudobe, budú zachovávať celoživotné mlčanie a usilovať sa o dosiahnutie hlbokého spojenia s Bohom. Hlavným prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa bude rozjímavá modlitba... často budú bdieť pri svojom Spasiteľovi vo svätostánku a budú sa snažiť vcítiť do jeho smrteľnej úzkosti... druhým prostriedkom bude starostlivosť o chudobných a chorých v ich príbytkoch. Sestry sa budú starať nielen o ich telesné potreby, ale v prvom rade budú mať na zreteli spásu ich duší. Všetko, čo budú pre nich robiť, bude mať jediný cieľ: priviesť ich, aj ich príbuzných, bližšie k Bohu..."
Do detailov opísala spiritualitu, spôsob života i činnosti novej kongregácie. Trvalo jej to niekoľko dní. S písaním nemala ťažkosti, veď všetko mala už dávno premyslené. Aby sa nikto nič predčasne nedozvedel, písala potajomky. To jej spôsobovalo veľké výčitky svedomia. Nikdy nerobila nič bez vedomia predstavenej a teraz podniká takú veľkú vec vlastne za jej chrbtom. Vedela síce, že má právo obrátiť sa na biskupa v hocijakej veci, napriek tomu mala pocit, že sa dopúšťa neúprimnosti, a to ju trápilo. Okrem toho prežívala takmer ustavične útoky Zlého, ktorý sa všemožne snažil dielo prekaziť a obrať ju o odvahu a dôveru v Boha. ,... Čo si to vymýšľaš?!... Také niečo sa nikdy nepodarí!... Nedokážeš to!... Ty, taká hriešna... a ešte k tomu to robíš tajne, takže proti poslušnosti... myslíš, že budeš mať úspech?!... Nič nedokážeš, iba si narobíš poriadnu hanbu!... Lepšie bude vôbec s tým nezačínať!... Ty chceš podávať zmier?! ...Ty?! Pozri sa na seba! Ty chceš podávať zmier za iných!?' Tieto myšlienky ju prenasledovali a nemohla nájsť pokoj. Vnútorné svetlo, ktoré jej doteraz ukazovalo cestu, sa zatemnilo, a zanechalo po sebe studenú noc.
Napriek tomu všetkému, posilňovaná milosťou, list dopísala. Vlastne to už ani nebol list, ako pôvodne zamýšľala, ale zväzok husto popísaných hárkov. Poprosila pátra Bernarda, aby to odovzdal otcovi biskupovi. Ako profesor v alumnáte sa s ním často stretával. Splnil jej prosbu ešte v ten istý deň. Otec biskup sa začudoval, keď mu páter Bernard odovzdával starostlivo zalepenú obálku od sestry Rózy. Rozprával sa s ňou len pred niekoľkými dňami a nič mu nespomínala.
„Neviete, čo to je?" opýtal sa pátra Bernarda, kým otváral obálku bohato zdobeným kancelárskym nožom. Páter záporne pokrútil hlavou. „Nič mi nepovedala.“ Vtom mu zišlo na um, čo to asi môže byť. Isto tam opísala tie svoje vízie, o ktorých mu už chcela toľkokrát rozprávať. Mlčal však. Bol celkom rád, že ho s tým už neotravuje. Vážil si ju ako sestru, ale neveril, že by mohla vymyslieť niečo prevratné, čo by stálo za povšimnutie. Sadol si k písaciemu stolu a zahĺbil sa do svojich záležitostí.
Medzitým otec biskup vytiahol z obálky zväzok asi tridsiatich hárkov. Na tvári sa mu objavil namrzený výraz. „Ach, sestričky drahé, akoby váš biskup nemal čo robiť, len čítať vaše duchovné výlevy!“ zašomral. „A ešte aké drobné písmo. To je niečo pre moje oči.“ Podišiel k oknu a začítal sa do prvej stránky.
<I>„Vaša biskupská milosť! Obraciam sa na Vás s prosbou, aby ste si prečítali tento list. Sú tu naznačené moje dlhoročné túžby, ktoré, ako verím, mi vložil do srdca sám Boh. Cítim, že ma povolal na založenie novej kongregácie. Táto nová rehoľná spoločnosť má podávať zmier za urážky učinené Božskému Srdcu... má byť jeho útechou v smrteľnej úzkosti... sestry budú celým svojím životom robiť pokánie za hriešnikov... vyprosovať milosti úbohému ľudstvu... ošetrovať chudobných chorých a pomáhať k spáse ich duší..."<I>
Biskup nemohol veriť vlastným očiam. Užasnutý hltal riadok za riadkom. Srdce mu začalo prudko biť. Ťažko vyjadriť, čo prežíval. Sestra Róza takmer presne vyjadrila jeho najhlbšie túžby. Prenikla ho veľká radosť. „Bože, tak predsa to chceš?“ zašepkal.
Páter Bernard zdvihol oči od svojich papierov a začudovane pozrel na otca biskupa. Z výrazu jeho tváre pochopil, že tie slová nepatrili jemu. Neodvážil sa opýtať, čo ho tak vzrušilo. Otec biskup naozaj úplne zabudol, že nie je v kancelárii svojho úradu sám. Musel prerušiť čítanie. Do očí sa mu tlačili slzy. Stál pri okne a premožený dojatím pozeral do diaľky.
