Hej, boli časy, boli...

„Ak je smrť zavinená utrpením pre vieru alobo čnosť, máme mučeníctvo vo vlastnom zmysle. Ak smrť ním zavinená nie je, ale jednako je to utrpenie pre vieru alebo čnosť, je to mučeníctvo, ale neúplné. Treba však, aby to pretrpenie bolo trpezlivé. Mučeníctvo je pečaťou, ktorou dobrovoľným obetovaním vlastného života svedčíme o pravosti svätej viery. Keby niekoho pre vieru napadli, siahajúc na jeho život, a on by sa so zbraňou bránil, aj keby v tom boji stratil svoj život, nebol by mučeníkom vo vlastnom zmysle, lebo by neobetoval svoj život ako svedectvo pravosti svätej viery. Preto sa mučeníci Cirkvi nebránili proti prenasledovateľom, ale ako baránky išli na zabitie podľa vzoru Spasiteľa.“

Takto uvažoval o mučeníctve v roku 1951 páter Alojz Litva SJ vo svojej exhortácii pre komunitu internovaných jezuitov v Podolínci a pokračoval: „Aby som bol trochu konkrétnejší, pri tejto spomienke nášho terajšieho položenia sa chcem zdržať pri jednom jeho hľadisku. Keď hovoríme o trpezlivom znášaní protivenstva, treba tým myslieť aj na trpezlivosť voči tým, ktorí nám toto protivenstvo zapríčiňujú, teda voči našim prenasledovateľom. Keby mučeníci boli bývali naplnení nenávisťou, ohováraním, hnevom a nepriateľstvom voči svojim prenasledovateľom, ich mučeníctvo, ich dobrovoľné potvrdenie svätej viery svojou krvou by tým bolo zbledlo. Preto sa nezabúdali modliť za nich, dobrosrdečne ich napomínať, nahovárať na dobré a z celého srdca im priať to najväčšie dobro. Túto trpezlivosť v prenasledovaní zosilnili láskou k nepriateľom.“ To svojím životom napĺňal počas osemnástich rokov internácie a väzenia a v tomto postoji ako mučeník dosvedčil svätú vieru.