Hore, srdcia!

Úvod zo zbierky Hore, srdcia!

Náhody existujú! Hoci osobne sa domnievam, že k nám prichádzajú ako útržky širokospektrálneho Božieho plánu. A my si často ani neuvedomujeme ich zmysel – čo nám nimi „zhora“ chcú povedať. To sa stalo aj mne. Pomerne neskoro som pochopila „náhodu“, že som sa narodila oproti rodnému domu Jána Hollého. A k pochopeniu som potrebovala ešte ďalšie drobné náhody, na základe ktorých som si uvedomila, že sú ďalšími odkazmi v mojej životnej skladačke – smerovali k Jánovi Hollému.

Podľa Goetheho – kto chce poznať básnika, musí ísť do jeho rodného kraja. Ja v Básnikovom rodnom kraji žijem stále. Nuž som sa mu „upísala“. Možno sa mi skutočne podarilo „vyčítať“ z neho viac, než sa o ňom už napísalo, ale som ho aj priam cítila ako sprievodcu po mojom boku, prechádzajúc veľkolepými komnatami jeho diela. A postrehla som, žiaľ, aj podobnosť v našich povahách: priam „učebnicoví“ introverti. Za všetko treba niečím platiť, hoci sa mi vidí, že niekedy až priveľa. („A aký bude rozsudok?“ „Rozsudok? Myslím ako obyčajne: samota.“ „Samota?“ „Presne tak. Samota.“ „A niet nádeje na milosť?“ Ingmar Bergmann: Lesné jahody)

Práve uvedené paralely ma priviedli k myšlienke vzdať mu (pre mňa už možno záverečný) hold pri príležitosti 170. výročia oslobodenia jeho ducha z ťaživej hmoty tela. A ako darček k výročiu jeho „nebeského narodenia“ som mu vytvorila nový druh strofy – venčekový: osem veršov vzájomne prepletených dvoma rýmami – a spätých sponou prvého a posledného dvojveršia. Hádam ho prijme. Ale predovšetkým ide aj o môj zámer ubezpečiť ho, že skutočne „ešče Slováci žijú, i budú žiť vždicki ze slávú“ - ako nás presvedčil aj eposom Svatopluk.

Eva Fordinálová