M.S. Ďurica muž, ktorý vrátil Slovákom ich nár. dejiny

Podrobný popis

V o svojom latinskom spise De litteris, syllabis, pedibus et metris 1 staroveký gramatik Terentianus Maurus napísal sentenciu „Pro captu lectoris habent sua fata libelli“ [Osudy kníh závisia od toho, ako ich prijme čitateľ]. I oná sentencia už svedčila o tom, že každá kniha má svoj osud. A tak má svoj osud aj celoživotné dielo jedného z najznámejších slovenských historikov – katolíckeho kňaza, emeritného profesora Štátnej univerzity v Padove Milana Stanislava Ďuricu, čestného člena Slovenského ústavu v Ríme, muža, ktorý vrátil Slovákom ich národné dejiny. Učenec z Padovy Milan S. Ďurica je osobnosť so všetkým tým, čo každý človek nosí v sebe. Je jedným z najplodnejších slovenských historikov a prínos jeho diela je neoddiskutovateľný – stačí si pomyslieť na jeho jedinečné Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí 2, ktoré vyšli v piatich vydaniach, ďalej na jeho kľúčový Životopisný profil Jozef Tiso 1887 – 1947 3, ktorý vyšiel v piatich vydaniach, alebo na praktickú edíciu Lrb, čiže Linea recta brevissima [Priamo najbližšie k pravde] 4. Ak pred rokom 1989 kánony interpretácie slovenskej histórie mocensky diktovala avantgarda robotníckej triedy, teraz zasa tieto kánony neprestávajú určovať jej pohrobkovia, ale pod inou etiketou, a opätovne „laudatores temporis acti“ … Tí totiž dnes zastávajú pozície, majú moc i peniaze a sú schopní zlikvidovať akýmkoľvek spôsobom každý hlas, ktorý „canit extra chorum“, teda každý hlas, ktorý nie je „politically correct“.

A tak Slováci nepoznajú vlastné dejiny. Napokon niet sa čo čudovať. Veď nemali vlastný štát! Raz im ich dejiny vykladali v Budapešti, inokedy v Prahe, potom v Berlíne, neskôr v Moskve a teraz, aj keď majú vlastný štát, prichádzajú pokyny a príkazy z Bruselu, Štrasburgu či Washingtonu DC. A to nielen také, ako si svoju minulosť majú písať, ale aj také, čo si majú myslieť, kto v ich dome býval alebo má bývať a pod.