O vzácnej slovenskej autorke:
Prof. Dr. phil. Emília Hrabovec je riadna profesorka na Univerzite Komenského v Bratislave a vedúca Katedry cirkevných dejín na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK. Študovala na univerzitách vo Freiburgu a v Mníchove (Nemecko) a v Bazileji (Švajčiarsko), doktorát, habilitáciu a mimoriadnu profesúru získala na Univerzite vo Viedni. V roku 2005 ju prezident Slovenskej republiky vymenoval za riadnu profesorku histórie. Je členkou Pápežského výboru pre historické vedy, Collegia Carolina, Vedeckej rady Centra pre výskum a štúdium Druhého vatikánskeho koncilu na Pápežskej Lateránskej univerzite, Vedeckej rady Revue d’histoire ecclésiastique (Louvain) a ďalších vedeckých inštitúcií a grémií, držiteľkou Ceny Richarda Georga Plaschku Rakúskej akadémie vied, Ceny Ústavu dejín kresťanstva na Slovensku a Ceny Fides et ratio Konferencie biskupov Slovenska. Z jej pera pochádza vyše dvestopäťdesiat vedeckých publikácií v šiestich jazykoch.
Slovensko a Svätá stolica v kontexte vatikánskej východnej politiky (1962 – 1989)
Druhé, doplnené a rozšírené vydanie
Publikácia je výsledkom dlhoročného výskumu v početných zahraničných a domácich archívoch štátnej, cirkevnej i súkromnej proveniencie a ako prvá publikácia na svete aj výskumu v novosprístupnenej pozostalosti hlavného architekta vatikánskej východnej politiky kardinála Agostina Casaroliho v Historickom archíve Štátneho sekretariátu Svätej stolice. Vychádzajúc z tejto bohatej pramennej základne knižka systematicky sleduje a vysvetľuje spleť udalostí a príčinných súvislostí vo vzťahoch medzi Svätou stolicou a Slovenskom a vo vývoji vatikánskej východnej politiky 1962 – 1989, začleňuje ich do širšieho kontextu medzinárodného vývoja, oscilujúceho medzi rôznymi fázami studenej vojny a uvoľnenia, do dynamiky vnútroblokových a vnútropolitických súvislostí, vnútrocirkevného vývoja v pokoncilovej Cirkvi a spoločenských a kultúrnych premien a hľadá odpovede na zásadné otázky: V akom historickom kontexte sa táto politika zrodila? Bola jedinou cestou na zabezpečenie prežitia pre prenasledovanú Cirkev, alebo naopak rezignáciou voči komunistickej moci, ktorá ju nútila ku kompromisom, redukovala jej možnosť otvorene denuncovať perzekúciu a otvárala dvere pokusom o jej inštrumentalizáciu v prospech záujmov domácej politickej moci i veľmocí? Aká bola rola „slovenského faktora“ v tejto politike? Prečo sa najťažšie rokovania s najmenším úspechom viedli práve o slovenských otázkach s Československom?
Kniha obsahuje predslov kardinála Jozefa Tomku.
-------------------------------------------------------
Kniha po prvýkrát približuje komplex rôznych otázok vo vzájomných vzťahoch medzi Svätou stolicou a Slovenskom v rokoch 1962 - 1989 - v kontexte medzinárodného, vnútropolitického, cirkevného a spoločenského vývoja. „V 60-tych rokoch mala záujem o kontakt so Svätou stolicou predovšetkým Moskva, ktorá si od neho sľubovala posilnenie svojej zahraničnopolitickej línie, kým začiatkom 80-tych rokov objavila Vatikán americká politika, usilujúca sa využiť pápežov antikomunizmus a poľský pôvod a nadviazať s ním „strategickú alianciu“ v zápase proti komunizmu,“ píše prof. Hrabovec.
Historici vatikánskej východnej politiky sa podľa slovenskej historičky zhodli v tom, že najťažšie rokovania s najmenším úspechom sa viedli s Československom, doteraz však nedali odpoveď na otázku prečo. „Kniha ukazuje, že istú rolu hrala úloha Československa ako „výkladnej skrine socializmu“, ktorá ekonomické výhody kompenzovala ideologickou rigiditou, i sovietska politika, ktorá sa najmä po roku 1968 usilovala konsolidovať kontrolu nad satelitným štátom prostredníctvom nástroja divide et impera, podporujúc súčasne viacero vnútrostraníckych frakcií a brániac sformovaniu jedného mocenského centra. Výskum však ukázal, že najvážnejším faktorom bola vnútorná heterogénnosť československého štátu, ktorý spájal dve národne i nábožensko-kultúrne odlišné časti. V dominantnom českom prostredí katolicizmus nehral vážnejšiu rolu, ale prežívali historické protikatolícke resentimenty a komunistická podoba čechoslovakizmu, ktorý videl v slovenskom katolicizme nielen ideologického nepriateľa, ale aj potenciálne ohrozenie jednoty štátu. Na rozdiel od Poľska či Maďarska, kde sa vytvoril istý modus vivendi medzi Cirkvou a režimom na základe spoločných národných záujmov, na prevažne katolíckom Slovensku takáto možnosť vo vzťahu k ČSSR neexistovala.“
Rozsiahly priestor venovala slovenská autorka otázke slovenskej cirkevnej provincie a dosiaľ prakticky neznámemu pôsobeniu Slovákov v kontexte Druhého vatikánskeho koncilu a ich podielu na formulovaní teologických konceptov i cirkevno-politických rozhodnutí, ako i veľkému dielu slovenskej kňazskej emigrácie okolo Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, duchovno-kultúrneho centra Slovákov i neformálnej slovenskej „diplomatickej služby“ na druhej strane „železnej opony“.
Kniha je príspevkom nielen k cirkevnohistorickému, ale aj k všeobecnému historickému poznaniu sledovaného obdobia a rôznych foriem interakcie medzi politickými a cirkevno-náboženskými faktormi v silovom poli medzi ideológiou a reálnou politikou komunistického režimu, kontinuitou a diskontinuitou vývoja. Vďaka širokej medzinárodnej spolupráci autorky, ktorá sa v rámci prípravy knihy podieľala na viacerých spoločných výskumoch s kolegami v zahraničí a zúčastnila na početných vedeckých konferenciách od Milána po Moskvu, včleňuje kniha slovenský výskum do medzinárodného vedeckého diskurzu, v ktorom dosiaľ chýbal slovenský hlas i zohľadnenie „slovenského faktoru“. (Zdroj: TK KBS)
