Z rozhrania svetov

Útla zbierka básní Milana Ďuricu, známeho znalca a kritického autora slovenských moderných dejín, vyvolá u čitateľa malý údiv. Vedec a básnik? Nevylučujú sa? Veru nie. Skoro každá európska národná poézia vyrastala z vývinových premien cirkevného básnictva, z blízkosti cirkevných piesní. Báseň a modlitba, to sú dve sestry duchovného života aj moderného človeka. A juvenílie sú predsa vždy úprimným vyjadrením čistého myslenia, túžob, snov a výpovedí o svojom vlastnom vnútri. A lyrické básne sú vždy výrazom stavu mysle, stavu prežívaných otázok, dobových paradoxov i rozporov, stavom zápasu o vyjadrenie svojho pohľadu, „svojej pravdy“, stavom hľadania zmyslu života. Sú vždy spontánne, emotívne,ale aj hodnotiace, lebo vyjadrujú zážitok poznaného. Týmito príznakmi je poznačená aj básnická tvorba mladého Milana Ďuricu.